je originálny príbeh o ľudskom vnútre „namodelovaný“ do umeleckého tvaru na pomedzí divadla a výtvarného umenia. Spája neklasický prístup k inscenačnej tvorbe s tradičnými sochárskymi postupmi. Tvorcovia Divadla Non.Garde v ňom skúmajú vedomie, podvedomie a nevedomie, hľadajú zdroj ich sily, vzájomné priesečníky, vzťahy a to, čo ovplyvňujú. Zároveň dávajú odpoveď na otázku, aké je to byť objektom a subjektom vlastnej podoby, kde je hranica medzi „vnímaním“ a „byť vnímaným“ a akú úlohu v týchto vzťahoch zohráva čas.

Autori a performeri: Lucia Čarnecká, Juraj Hubinák, Jana Šturdíková
Výtvarné riešenie: Lucia Čarnecká, Katarína Žgančíková, Diana Strauszová, Jozef Kurinec
Hudba: Ivo Petrov (Skylined), Tristan Knobel (restive)
Réžia: Kolektív autorov a Ján Štrbák

0bnovená premiéra: 22. júl 2014

Ohlasy:

Zbesvedomia – svet, v ktorom sa jednoducho len existuje

Vedomie, uvedomenie si života, svedomie – niekoľko atribútov, ktoré oživujú ľudskú hmotu, dávajú ľudskému telu duchovný rozmer. Myslenie a myšlienky, ktoré nám dovoľujú rozhodovať sa, snívať a spomínať, kolujú v mozgu a hýbu pohybovým ústrojenstvom. Dávajú pocit, že to, čo vo mne kráča, čo dýcha, čo cíti, to som ja. Slová a impulzy, vychádzajúce z tela vytvárajú zvláštny poetický obraz, meniaci sa a nepochopiteľný. Mimo priestoru a času – podobne ako samotné divadlo Non.Garde.

Divadlo Non.Garde sa už niekoľko rokov pracuje so svojou svojbytnou poetikou pohybujúcou sa na rozmedzí zdivadelnenej výtvarnej performancie a inštalácie so silným autorským vkladom performerov Lucie Čarneckej, Jany Šturdíkovej a Juraja Hubináka. Vo svojom najnovšom diele Zbesvedomia sa tvorcovia nechali inšpirovať ľudským mozgom, jeho pochodmi a premenami. Skúmajú subjektivitu človeka, pokúšajú sa zhmotniť jeho myšlienkové pochody a v silnom výtvarnom koncepte oživujú hmotu sochy, aby ju vzápätí znehybnili. Vytvárajú tak netradičné laboratórium, ktoré desí, zaskočí, ironizuje a predovšetkým dáva priestor pre vnímavosť diváka. Ten si v ňom môže uvedomiť, čo je to vlastne zostať pri vedomí.
Podobne ako v predchádzajúcom diele Rôzne kapitoly tej istej knihy (2012), aj tu performeri dávajú do konceptu svoj osobitý prejav, štylizovane sa pohybujú po priestore, aby zaujali nové významotvorné a určujúce priestorové konfigurácie.
Za základný výtvarný prvok si tvorcovia zvolili bustu, pričom v priestore vidíme jej vznik, existenciu i zánik. Sme svedkami dôkladného procesu tvorby busty, v ktorej zostáva podoba človeka zachytená navždy. Autori tak prepájajú neživý svet so živým.
Okrem toho skúmajú prácu ľudského mozgu a tvorbu myšlienok a myslenia. Slovná hračka v názve môže v sebe skrývať svedomie, vedomia či jeho absenciu. Dôležité je uvedomenie si faktu, že to, čo mám v sebe, je trvalejšie než okamih. Že to, čo v ľudskom tele prebieha, nie je len chemický proces, ale niečo živé, citlivé, s vlastnou formou existencie v snoch, myšlienkach a emóciách.
Na úvod Juraj Hubinák v bielom fraku konferenciera obradne uvádza divákov do témy vývoja ľudskej lebky po narodení a zároveň do problematiky trepanácie ľudského mozgu. V centre pozornosti stojí realistická busta performera, na ktorej vysvetľuje celý postup zákroku.
Na tomto mieste treba podotknúť, že v začiatkoch objavu trepanácie išlo o netradičný a riskantný druh náboženského rituálu, slúžiaci na to, aby počas procedúry vyšiel z hlavy démon, alebo zlý duch, čo človeka oslobodilo. No zákrok bol riskantný, ľudia prežili len zriedka. Nešlo však o „mučenie“ pacienta. Trepanáciám predchádzalo oholenie vlasov, na operačné miesto sa prikladali byliny tlmiace bolesť. Cieľom bola záchrana života a uzdravenie.
Divákovi performer podrobne a so stoickým, mierne ironickým úsmevom predkladá postup trepanácie mozgu. Vzápätí sa však verbalizácia videného skončí a od tohto momentu dostanú priestor vizualita, hudba, zvuk a pohyb. Keď sa Juraj Hubinák opäť vráti k buste, až mrazivo precízne sa zameriava na detaily: otvára lebku nožom na maslo, cukrárskou lyžičkou z nej vyjedá obsah, dôkladne prehltne každú kvapku, dokonca slamkou zájde cez ucho dnu a zvyšok tekutiny z hlavy vyfúkne z hlavy cez nos na zem. Po skočení zákroku vloží cez vytrepanovaný otvor do hlavy lievik. Nastane úľava.
Lucia Čarnecká pracuje na buste, ktorá sa postupne stáva súčasťou jej osoby, snaží sa s ňou existovať. Objavuje sa v podobe masky a bieleho kvádra, v ktorom sa sama uzamkne.
Maska jej slúži na prechod medzi živým a neživím svetom. Performerka si ju prikladá na tvár, aby v otlačku svojej vlastnej tváre zachytila prítomný okamih života. Usiluje sa stať nemennou hmotou. Svoje živé „ja“ mení na niečo neživé a trvácnejšie. Prebieha v nej proces očisťovania, opravy zdeformovaného vnútra. V priebehu performancie sa tento motív zopakuje niekoľkokrát. K uchovaniu okamihu slúžia aj sochárske „kopitá“- biele kvádre, skelet, ktorý daný okamih tváre dokáže uchovať. Ich obsah Čarnecká vyberie, použije, čím vytvára nový výtvarný objekt. V istom momente sa do jedného z „kopýt“ sama zatvorí.
Jana Šturdíková v motorkárskej prilbe ironizuje jednotlivé výstupy, stáva sa zhmotnenou prúdiacou myšlienkou, ktorá sa pohybuje medzi živým a neživým svetom. Na jej hlave okrem prilby v skončí závere aj časť rozmerného vajca a ešte predtým tráva s bielou muchotrávkou, na ktorú performerka lepí červené bodky. Šturdíková zosobňuje myšlienky, ktoré môžu prúdiť hlavou. Vytvára ich konkrétnu, aj keď absurdnú podobu. V jej prejave možno vidieť snahu o spojenie živej a neživej časti do seba samej, do vytvorenia nového celku.
Počas týchto akcií môže divák nadobudnúť pocit, akoby performeri pred ním objavili niečo nepomenovateľne samozrejmé. Javy, ktoré pôsobia až detsky absurdne, sú v danej konštelácií celkom prirodzené a zdá sa, že performeri práve vynašli niečo prevratné, napríklad myšlienku.
Koncept Zbesvedomia smeruje od oživovania hmoty – hlavy a jej vnútra – k ich umŕtvovaniu a naopak. Mozog je orgán človeka, ktorý opúšťa život ako posledný a tak na scéne môžeme identifikovať stopy po uchovaní toho, čo po nás zostane – napríklad posmrtnú maska, ktorú si Lucia Čarnecká priloží na tvár. Ľudská tvár podobne ako busta prechádza vývojom, nie je to len chrániaci obal, ale vypĺňa to, čomu hovoríme vedomie. To zhmotňuje výdych, ktorý s úľavou zo seba Hubinák vypustí v momente, keď si tento fakt uvedomí.
Dôležitými vyjadrovacími prostriedkami sú pohyb a zvuk, ktoré synchronizujú fyzický prejav, napríklad rytmizované klipkanie očami, otváranie úst, pohyby paží a to dôsledne v spojení s hudbou a zvukom. Výsledok evokuje stav mysle, impulzy, ktoré dokážu strhnúť zo sna, uvedomenie si vlastnej existencie v bode, v ktorom človek paradoxne nemyslí.
Performeri aj vďaka režijnej spolupráci s Jánom Štrbákom, ktorý už s tvorcami v minulosti pracoval, dokázali zo svojho konceptu na javisko vyabstrahovať podstatné veci svojej výpovede. Spoločne našli vyjadrovací jazyk, ktorý nutne neobjasňuje všetky vzťahy medzi objektmi v priestore ani nezjednodušuje hľadanie zmyslu, no ktorý rytmizuje a pointuje akcie. Nezvyklým, miestami sofistikovaným témam dodáva divadelnejšie a prepracovanejšie režijné riešenie.
Z výsledku sa zdá, že Štrbák do javiskovej akcie nevstupoval ako režisér a ak, tak len jemne. Necháva vyznieť jednotlivé osobnosti performerov, netlačí ich do póz, či k vytváraniu divadelných postáv. Takýto prístup je však zároveň úskalím – spôsobuje miernu absenciu interpretácie videného smerom k divákovi, otvorenejšieho náznaku vysvetlenia, ktoré ak po čase neprichádza, môže divákovi zabrániť porozumieť. Výsledný koncept oživovania busty, umŕtvovania tváre a hľadania celku, tak nemusí byť, pri množstve obrazov a použitých výtvarných objektov divácky čitateľný, ale uzatvorený a nezrozumiteľný.
Autori výtvarného riešenia performancie – Lucia Čarnecká, Katarína Žgančíková, Diana Strauszová a Jozef Kurinec – využívajú výtvarné objekty v priestore: busty či. rozmerné vajce a množstvo rekvizít zavesených v zadnej časti: kostým, trepanačné náradie, alobal, slepačie vajce, kuchynský časomer v tvare vajca a pod nimi biele kvádre, „kopytá“ s obrysmi ľudskej hlavy. Výrazné je farebné riešenie kostýmov – biely frak konferenciéra ladí s kostýmom oboch performeriek, s modrou pretekárskou prilbou aj ostatnými rekvizitami. Výtvarná stránka sa akciou prenáša do prejavu jednotlivých protagonistov. Tí sa stávajú jej súčasťou a použitím rôznych priestorových variácácií v priebehu performancie berú na seba rôzne podoby.
Zbesvedomia je hyperbolický pohľad do spôsobu ľudského myslenia, do zhmotnených myšlienok. Prebieha na pohľad v meditatívnej až mysliteľskej atmosfére, ktorá môže evokovať do seba uzavretú a nepreniknuteľnú štruktúru, ale podobne ako lebečná kosť, ktorá chráni mozog, tak aj táto performancia chráni svoju štruktúru, ktorú v určitých momentoch dokáže detailom osvetliť. Zároveň necháva divákov vytvárať vlastné asociácie a vysvetlenia. Mohli by sme ju chápať ako ironizáciu stavu ľudskej mysle, ale zároveň sa v nej objavuje cesta uvedomovania si náhlych, aj pri tej najjednoduchšej myšlienke v mozgu vznikajúcich komplikovaných procesov, ktoré sú nevysvetliteľné a nepochopiteľné.
Je to práve ten typ performancie, ktorá síce hovorí o myslení a jeho procesoch, no nedovoľuje divákovi rozmýšľať, len sa dívať a vnímať, existovať, jednoducho byť. A napriek komplikovanosti mozgu a večnosti myšlienky, ktorú v každom okamihu vytvárajú nové impulzy, nás ukotvuje v prítomnosti. Povedané slovami Lucie Čarneckej v závere: „Busta je zhmotnenie absolútnej prítomnosti. Busta je nekonečná a stála, pretože plynie vo večnosti, plynie v absolútnej prítomnosti. Aj teraz. Aj teraz. Aj teraz.“

Marek Godovič
Zbesvedomia – svet, v ktorom sa jednoducho len existuje.
In: kød – konkrétne o divadle, roč. VIII., č. 7/2014, s. 16-19.