(cesta v smere nádychu)

Dielo vzniklo kolektívnou tvorbou opierajúcou sa o vopred zvolenú tému. Tou bol tentoraz strach, ktorý človeka spútava a do jeho duše kladie ťažko prekonateľné hranice. Rôzne kapitoly tej istej knihy hovoria o ceste odhodlania a odvahy prekonať vlastné limity. Sú hľadaním nového a slobodného vzťahu k sebe samému aj k okoliu, s kotrým sa v živote neustále konfrontujeme. Vážne, vtipne i dôvtipne sa v nich spája pohyb so slovom, výtvarnými prvkami a zvukom. Výsledkom je pôsobivá cesta aj pre diváka, ktorý ak je ochotný sa na ňu vydať, príde k zaujímavému poznaniu o sebe samom. Výtvarne je inscenácia inšpirovaná japonským divadlom Kabuki.

Autori konceptu a účinkujúci:, Lucia Čarnecká, Juraj Hubinák, Jana Šturdíková
Scéna a kostýmy: Katarína Žgančíková
Réžia: autori konceptu a účinkujúci
Premiéra: 8. august 2012

Ohlasy:

O divadle Non.Garde, aj o Rôznych kapitolách tej istej knihy.

Divadlo Non.Garde, ktoré funguje od roku 2007 v priestoroch Stredoeurópskeho domu fotografie v Bratislave vonkoncom nepredstavuje tradičné divadlo. Vymyká sa nielen predstave naratívneho divadelného predstavenia s vopred naskúšanými hereckými rolami podľa pripraveného literárneho libreta, ale aj mnohým divadelným konvenciám a žánrom. Čím viac sa Non.Garde odkláňa od divadla, tým viac sa približuje a prelína s určitými polohami súčasného výtvarného umenia, najmä s performance artom. Je známe, že performance je akýmsi spoločným menovateľom divadla a výtvarného umenia: od čias umenia futurizmu, dadaizmu, surrealizmu či povojnového akčného umenia, fluxu a neskôr body artu, nadobudlo mnoho podôb až po tie najaktuálnejšie formy v súčasnom umení. Podstata performance však tkvie najmä v princípe rituálu, ktorý sa odohráva v reálnom čase a dochádza pri ňom k interakcii medzi performerom a účastníkom rituálu/divákom.

Performerky a performeri Non.Garde dôkladne ovládajú ritualistickú povahu divadla aj performance artu. Ich predstavenia možno chápať ako sériu individuálnych performancov, ktoré vychádzajú síce zo spoločného konceptu, ale ďalej sú ponechané na sebavyjadrenie performerov s ich veľmi osobitými témami, gestami, rekvizitami a kostýmami. Okrem samotnej práce s telom, špecifickým prvkom ich predstavení je tiež to, že sa neodohrávajú na javisku, ale vo výstavnom priestore, ktorý nielen akceptujú, ale si ho privlastňujú alebo komentujú. Tak výstava čiernobielych fotografií či samotný výstavný priestor (od podlahy po strop) sú predmetom reflexie. Možno povedať, že takého predstavenia sú ‘site specific’ (oživenými) inštaláciami, ktoré rozohrávajú celý rad vzájomných odkazov medzi svetom divadla a výstavy. Vizualita predstavení Non.garde je ich dominantnou zložkou: časť predstavení je farebne redukovaná, inde sa výrazne pracuje s tmou a svetlom. Hovorené texty/monológy a zvuky, resp. hudba, sú potlačené na minimum. Možno povedať, že každé predstavenie je radom efemérnych obrazov, kde efemeralitu často podčiarkujú rekvizity alebo skôr objekty, ktoré sú v priebehu predstavenia odhodené, roztrhané alebo inak zničené. Proces použitia, odstránenia alebo ničenia – väčšinou papierových objektov – nie je však samoúčelný, vždy súvisí s mikropríbehmi, ktoré predstavujú jednotliví performeri. Pre Non.Garde je tiež príznačné, že nielen texty, ale aj všetky kostýmy a rekvizity/objekty použité v predstavení sú vytvorené autorsky. Mnohé z nich však po predstavení zaniknú, tak ako to býva v procesuálnom umení, ktoré ráta s pominuteľnosťou a dočasnosťou od samého začiatku a vlastne tématizuje problém času, vzniku a zániku. Team Non.Garde mnohé z týchto fenoménov berie v úvahu: nestabilita, vynaliezavosť, ale aj vtipné narážky a parodovanie vážneho Umenia patria k ich obľúbeným pracovným postupom. Nabúravanie stereotypných predstáv o jednotlivých druhoch umenia a rozširovanie ich možností je oslobodzujúce i zábavné nielen pre samotných performerov.

doc. Mgr. Mária Orišková, Dr. phil.
Teoretička výtvarného umenia