Nedivadelné predstavenie sa štyroch žien divákovi. Zhmotnenie tajných vnútorných rituálov človeka do priestoru a času balansuje na hrane medzi intímnou sondou do hĺbky duše a bezobsažnou fraškou.
Účinkujú: Zuzana Šimová, Jana Šturdíková, Lucia Čarnecká, Diana Strauszová
Scéna: Ján Štrbák
Kostýmy: Diana Strauszová
Rekvizity: Všetci
Réžia: Ján Štrbák
Premiéra: 15. a 16. december 2008
Ohlasy:
Divadlo Non.Garde a jeho Druhé kolo
Divadlo Non.Garde, ktoré sídli na druhom poschodí galérie Stredoeurópskeho domu fotografie (SEDF) na Prepoštskej 4, vzniklo v apríli 2007. Jeho poslednou premiérou je predstavenie s názvom Druhé kolo.
Divadlomá kapacitu 40 ľudí a to je približný počet divákov, ktorých počas večera dokáže uchvátiť temer nedivadelné sprostredkovanie pocitov a prežívaní aktérov na javisku v podobe, v ktorej ich chcú ponúknuť divákovi. Všetci protagonisti divadla, či už interpreti alebo tvorcovia, sú profesionálni divadelníci a svojou tvorbou sa snažia vytvárať kontinuálnu a stimulujúcu základňu na vznik novej tvorby. A tak, v duchu koncepcie a záujmov divadla Non.Garde, ponúka najnovšia premiéra tvorcov s názvom Druhé kolo, divákovi pohľad do duše štyroch žien.
Zhmotnenie tajných vnútorných rituálov človeka do priestoru a času balansuje na hrane medzi intímnou sondou do hĺbky duše a bezobsažnou fraškou. Svoje pocity a vnemy mladé dievčatá na javisku tlmočia pomocou rekvizít a zvukov. Tí, čo „šli náhodou okolo”, môžu byť zaskočení, niekedy možno aj poňatím skutočnosti, ktorá je nesmierne vzdialená estetickému vnímaniu bežného konzumenta.
Je dobre, že Bratislava má divadlo tohto typu. A je takmer isté, že sa každý večer nájde 40 ľudí, ktorí zasadnú do hľadiska divadla Non.Garde. V predstavení Druhé kolo v réžii Jána Štrbáka účinkujú Z. Šimová, J. Šturdíková, L. Čarnecká, D. Strauszová
Dáša Šebanová
Bratislavské noviny, 14. marca 2009
(prevzaté z: http://www.bratislavskenoviny.sk/najnovsie-spravy-z-bratislavy/kultura-skolstvo/divadlo-non.garde-a-jeho-druhe-kolo.html?page_id=114118)
Príbeh Divadla Non.Garde
(úryvok)
[…]
Neuchopiteľnosťou absenciou príbehu v klasickom slova zmysle môžeme definovať aj režijnú prácu Jána Štrbáka, ktorý s divadelníčkami naskúšal inscenáciu Druhé kolo. Štrbák je režisérom pokojnejším, striedmejším v textovej zložke. Jeho textom, replikami sú obrazy plné symbolov. Svet, ktorý chce postihnúť, vychádza zvnútra, nie je natoľko preexponovaný, nekričí, skôr v tichu komentuje. Ponorom do vnútra, premýšľaním je Štrbák režisérom – filozofom. Druhé kolo bolo disciplinovanejšie vo vedení tematickej linky, i napriek tomu, že téma ostala pre mňa vágnou a záhadnou. Štrbák technikou vnútornej sondy do ženského vnútra priniesol na javisko život štyroch žien v akejsi surrealistickej podobe, ktorej symbolika vychádzala pravdepodobne z príbehov, rozhovorov, sprevádzajúcich skúšobný proces. Každá herečka viedla svoju vlastnú príbehovú nitku po častiach, vždy jedna ustúpila druhej, divák musel byť naozaj sústredeným pozorovateľom, aby si potom jednotlivé príbehy zlepil dokopy. To všetko prebiehalo v akomsi ritualizovanom opare intímnej spovede, ktorá rezignovala na spoločné prepojenie. Jediným hmatateľným prepojením, ktorý akoby celú inscenáciu zvrchu ironizoval, bol monológ o hľadaní Ducha doby, ktorý sa nakoniec zhmotnil v diskoguli. Prekvapivý bol aj záver, v ktorom sa všetky dievčatá ocitli akoby v zmenšenej realite, v umelo vytvorenom scénografickom priestore, ktorý bol presnou kópiou priestoru, v ktorom sa divadlo celý čas odohrávalo, a kde sa všetky herečky ocitli v miniatúrnych postavičkách s ich podobizňami. Čas, bytie, realita – všetko bolo týmto pádom spochybnené, divadlo akoby stratilo samo osebe vážnosť, divákom pripomenulo, že to všetko je len jeden veľký fígeľ a žart.
V Štrbákových inscenáciách môžeme pozorovať aj ústup hereckého prejavu, dalo by sa povedať, až smerom k potlačeniu hereckého ega. Herectvo v inscenácii Druhé kolo bolo skôr rekapituláciou tvorivej cesty premýšľania a vytvárania, ktoré už samotná inscenácia len ex post rekapituluje. Nie je to tak, že by Štrbák dievčatá len postavil ako svoje bábky na javisko v naplnení formálnej predstavy; inscenácia je zaznamenaním dialógu a vzájomnej inšpirácie. Použijem klišé, ktoré však podľa mňa najlepšie definuje túto inscenáciu: aj cesta môže byť cieľ. Nepochybujem totiž, že všetci zúčastnení tvorivého procesu – aj režisér, aj herečky sa od seba veľa naučili. Musela to byť naozaj krásna cesta, ktorú my, diváci, môžeme len ticho závidieť. Škoda, že inscenácia, zaplavená symbolmi, ktoré vytvárajú zložitú pavučinu, sama osebe už nie je natoľko vzrušujúca. Dovolím si krátku odbočku. Slovo symbol pochádza z gréckeho slova „symbolon“ – poznávacie znamenie. Keď sa v starom Grécku rozchádzali dvaja priatelia, rozlomili mincu, hlinenú doštičku alebo prsteň. Keď sa priateľ alebo ktokoľvek z jeho rodiny vrátil naspäť, preukázal sa svojou polovicou. Ak tieto dve polovice do seba zapadli, bol dotyčný človek uznaný ako priateľ. Na základe tejto krátkej vsuvky si myslím, že aj symbol v divadle by mal byť akýmsi poznávacím znamením. Nemal by byť zahľadený sám do seba, ale mal by komunikovať s divákom, nájsť v ňom priateľa. Toto je podľa mňa najväčším problémom inscenácie Druhé kolo, koncentrovanej narcisticky na vlastný obraz. Alebo to je len moja neochota pozerať sa na niekoho portrét na hladine divadelného jazera? […]
Jana Hanzelová
Príbeh Divadla Non.Garde. In: kød – konkrétne o divadle, roč. III., č. 10/2009, s. 36-37.
STANICA – Prázdninové posedenie v dobrej spoločnosti
Zn.: Len pre náročných
(úryvok)
[…] V trilógii hľadania a rozjímania pokračovalo aj bratislavské divadlo Non.Garde, a to nedivadelnou inscenáciou Druhé kolo. Nedivadelnou snáď preto, lebo herecké techniky či pohyb ako umelecký prostriedok by sme v ňom hľadali ťažko. Ostávalo nám len dívať sa na celkovú výrazovú formu a diviť sa nad abstraktnosťou, ktorej predvádzané akcie a manipulácia s objektami-rekvizitami dávali miestami i význam. Všetko záviselo od toho, cez akú prizmu sa divák na celú inscenáciu pozeral. Ak hľadal postavu „ducha doby“, dopomohla mu k tomu filozofická prednáška o prepojenosti častí celého bytia, na ktorej by sa dalo celkom dobre zabaviť v zmenenom stave vedomia. V tom prípade by však hrozilo, že by si netrpezlivý divák medzitým odskočil na house párty, dosiahol tam osvietenie a vrátil sa späť s diskoguľou namiesto hlavy. Aj keď predstavenie mohlo niekomu pripomínať premyslený lynchovský svet, nebol dostatok času na to, aby sa niekto zamýšľal nad symbolickou a výpovednou hodnotou obrazov, v ktorých figurovali budík, rádio, balóny, toaletný papier či zvonkohra. Ostávalo len nechať sa strhnúť tempom kontemplácie nad „duchom doby“ a prestať očakávať viac než bolo v skutočnosti možné vidieť a počuť… Či už predstavenie malo byť – podľa bulletinu – „intímnou sondou do hĺbky duše“ alebo len bezobsažnou fraškou“, nemôžem sa zbaviť dojmu, že ambícia režiséra Jána Štrbáka vytvoriť niečo osobné a originálne, bohužiaľ, „prevalcovala“ vôľu vyťažiť z herečiek to najosobnejšie – ich vlastné emócie a talent. […]
Milan Zvada
STANICA – Prázdninové posedenie v dobrej spoločnosti. Zn.: Len pre náročných. In: kød – konkrétne o divadle, roč. III., č. 7/2009, s. 35.